Niekedy v lete sa ostrovanka pohádala s ostrovanom
ohľadom načasovania letnej dovolenky (a ďalších ostrovanových mimorodinných
akcií) a povedala si, že ostrovana k svojmu šťastiu nepotrebuje,
zbalila ostrovniačatká, vybrala z garáže najkrajšie a najlepšie autíčko
na svete, pobalila všetko potrebné a vyrazila. Ako cieľ si skromne zvolila
Istriu, keďže vyhovovala kritériám – musí tam byť more a nech je to čo
najbližšie. Čuduj sa svete, ostrovanka sa vo svete nestratila, ostrovniačatká
cestu tiež prežili, každé malo po ceste iba jednu krízu (menšie chcelo nutne kúpiť nanuk
hneď tu a teraz, v maďarskej dedine, kde sa nedalo platiť kartou a väčšie
začalo na diaľnici medzi odpočívadlami srdcervúco nariekať, že zadoček bolí) a večer
už spinkali v krásnom meste Labin. Väčšiemu ostrovniačatku sa mesto tak
zapáčilo, že sa hneď po odchode pýtalo, kedy prídeme znovu, už aj s tatinkom.
Tak teda za 4 dni, milá Ráchelka.
Pôvodný plán na tieto dni bol oveľa výživnejší, chcela som
spať prvú noc v Labine, druhú v Sarajeve a tretiu v našom obľúbenom
Belehrade, ale to by sme sa museli naučiť lietať. Z plánu zišlo a zrodil
sa nový plán – podrobne preskúmať každý meter Istrie a hlavne – spoznať Chorvátsko
mimo sezóny. Cez leto sme si nepozreli Pulu, aj, keď sme veľmi chceli (čo to
píšem, malo tam byť chcela, lebo deti mi to hneď zrušili), ani najmenšie mesto
na svete – Hum. Okrem toho som objavila pri Pule národný park Brijuni, kde sú
krásne vykopávky antických víl a samozrejme čarokrásna príroda. V Pule
je aj akvárium, vraj jedno z najkrajších, tak dúfam, že sa deti potešia. Istria
je síce malá, ale nachádza sa na nej aj druhý národný park – Učka. Veľmi
zaujímavé je aj mesto Grožnjan, ktoré chátralo kvôli tomu, že pôvodní
obyvatelia sa odsťahovali. Zachrániť sa ho podarilo vďaka umelcom, ktorí sa sem
nasťahovali, domy postupne zrekonštruovali a podarilo sa im pritiahnuť do
mesta aj turistov. Veľmi sa tam teším, mestečko je, ako aj veľa ďalších na Istrii,
postavené na vrchole kopca v takom starom talianskom štýle. Viete si to
predstaviť? Je to jednoducho celé kamenné mesto, s kamennými domami,
úzkymi uličkami a úžasnou atmosférou. Rovnako, ako už toľkokrát spomínaný
Labin, alebo aj Buzet, Motovun, Pazin a Hum. Zvláštne miesto v mojom pláne má mesto
Poreč, ktoré je síce tiež postavené na kopci, ale na jeho vrchole nie sú domy,
ale majestátna Eufraziova bazilika.
Môj plán na nasledujúce dni a voľné chvíle v nich je
konečne spraviť poriadny itinerár a zaznačiť do mapy všetky miesta, ktoré
chcem vidieť, aj s podrobným popisom, prečo sa mi zapáčili, aby sme
neskončili ako vždy, že si užívame iba cestu a až večer zistíme, že aha,
tuto sme išli okolo mestečka takého a takého, ktoré som mala zakrúžkované
na mape, ale ja už vlastne ani neviem prečo. Ak sa nám aj náhodou nepodarí vidieť všetko, nevadí, u mňa platí stopercentne, že aj cesta je cieľ a veľakrát mám pocit, že ja vyrážam na cesty iba kvôli ceste. Tentokrát to nebude na tom najkrajšom a najlepšom autíčku na svete, lebo ide aj ostrovan, ale čo už, nejaké kompromisy prežijem a v lete si vymyslíme opäť nejakú dievčenskú jazdu bez rušivých nosičov chromozómu Y.
Prestalo ma baviť nosiť si z trhu, alebo obchodu ovocie a zeleninu v sáčkoch (odpade). Toto je výsledok:
Znovupoužiteľné sáčky zo záclony. Včera mali premiéru a cítila som sa teda ozaj výnimočne :) Nie, že iba dobre vyzerajú, ale navyše aj chránia prírodu.
Dnes bude reč o absolútne zbytočných papierových obrúskoch. Spotreba našej rodiny (štvorčlenná, deti majú 3 a 1 rok) bola 100 ks balenie obyčajných IKEA bielych obrúskov (salvetiek) za 1,5 roka, čo nie je veľmi veľa, ale aj tak som sa jedného dňa pozastavila nad tým, že prečo vlastne? Načo?
Rozmýšľala som, na aký účel salvetky používame: balenie chlebíka na cestu, pod vyprážance, na vsiaknutie mastnoty a veľmi výnimočne aj na utieranie úst (pri väčších oslavách, asi raz za rok, inak sme barbari, dospeláci si ústa nepotrebujú utierať a deťom ich umyjeme).
Teraz po krokoch: balenie desiatej sa dá krásne vyriešiť znovupoužiteľnými voskovými obrúskami, dokonca sa nimi dá nahradiť aj používanie potravinárskej fólie:
Pod rezníky sa dá použiť krajec suchého chleba (na fotke s chlebíkom vo vajci):
A na utieranie úst? Nie je nič krajšie ako ponúknuť hosťom krásny biely látkový obrúsok ako zdedený z babičkinej výbavy:
Jednorázových papierových vreckoviek som sa zbavila už dávno - jednoducho používam látkové (nežehlím ich):
detská verzia:
Vlhčené utierky som nikdy nepoužívala, zdalo sa mi nepríjemné utrieť dieťatku zadok namydlenou handričkou a neumyť ho potom, takže doma som zadoček hneď umývala v umývadle, na cestách používala látkovú plienku namočenú do vody (mala som ju vo fľaške).
Jednorázové plienky som nepoužívala nikdy, výborne sa mi osvedčili klasické staré bavlnené štvorce, ešte po mne a mojich súrodencoch v kombinácii s vrchnou nepriepustnou plienkou, na cesty som ich brala tiež, preprať plienku je radosť a schne rýchlejšie ako by trval nákup jednorázových, sušili sme napríklad aj privretú v okne auta.
S jednorázovými vložkami a tampónmi som skončila ešte pred narodením detí, nahradila som ich vložkami látkovými a menštruačným kalíškom:
Veľmi nepríjemne som sa cítila, keď staršia nastúpila do škôlky a mali sme priniesť vlhčené utierky a papierové vreckovky. Všetko vo mne sa búrilo a mala som chuť kričať - Pre Boha, a to načo? Alternatívne riešenie nie je o nič náročnejšie!!!
Budúci článok, ak mi múza nenaruší plány, budem venovať otázke - Ako sa dajú nahradiť igelitky pri nákupe ovocia a zeleniny?
V marci som písala o našich predbežných budovateľských plánoch. Ako zminimalizujeme život štyroch ľudí a psa na 25 m2 v lodnom kontajnery. Tak teraz tram ta da dá - kontajner sa už veľkolepo vyníma na svojom mieste.
Zatiaľ bez okien, ale zato s perfektným výhľadom:
Pribudli okná a dvere:
a dubové drevo na plot, terasu a dlážku:
kanadská guma na izoláciu podlahy:
začiatok lepenia parozábrany (aj s pomocným chrobákom):
Parozábrana je v súčastnosti už takmer dolepená, budúcu sobotu sa chystáme opäť brigádovať, v pláne je montovanie plotu, terasy a snáď aj pokladanie dlážky, podľa toho, akí budú brigádnici šikovní a hlavne - koľko ich bude. Preto, ak chce niekto získať skúsenosti so "stavbou" kontajnera, prídite odkukať know-how.
Aj by som napísala autoerotika s deťmi v praxi, ale znelo by to ozaj čudne. Tak sa aspoň pobavme na istej súčasti života, ktorá je po narodení detí trochu zložitejšia a v mamičkovských článkoch sa o nej zase až tak často nepíše.
Podnet na napísanie článku som dostala včera vo vani, keď som sa tam zhodou okolností ocitla s našim menším dieťaťom. Dieťatko sa hralo, mňa nepotrebovalo, väčšie sa hralo na súši a ja som sa mohla trochu poumývať a relaxovať. No dobre, relaxovať so sexuálnymi motívmi. Cítila som sa príjemne, užívala som si, až kým ... mi dieťa nepustilo na rameno ľadovú vodu. Fasa, nálada zmizla, ako keby ani nikdy nebola a všetky pokusy o obnovenie zlyhali. Rozladilo ma to, hlavne, keď som si v duchu spočítala, že to bol už tretí pokus o hranie sa sama so sebou za poslednú dobu, ktorý mi deti prekazili.
Predchádzajúci pokus sa odohral takto: Po rokoch som opäť natrafila na výbornú poviedku zo sveta fanfiction so sexuálnou scénou v ktorej je majstrovsky skĺbený humor s veľkou dávkou žeravej erotiky a lásky. Nič presladené, fádne, tuctové, jednoducho presne pre mňa. Menšie dieťa spalo, väčšie bolo pri mne, pri počítači, tak som sa s chuťou pustila do čítania. Netrvalo dlho a moje erotické nadšenie sa rozplývalo. Veď, ako sa dá čítať erotická poviedka na polovici monitora, keď na druhej beží Včielka Maja?! Opäť som skončila nepotešená.
Pokus, ktorým táto nešťastná postupka začala, sa odohral v aute, vedľa urazeného manžela (viď článok: Zo života ostrovanov I). Bol krásny, skoro letný deň, slniečko svietilo, deti boli ticho po absolvovaní zážitkového výletu a mne, na sedadle spolujazdca zrazu čosi začalo chýbať. Mala som krátke nohavice, pod ktoré sa akurát vhodne zmestili prsty, tak kde je prekážka? Spočiatku nikde. Vzrušenie sa stupňovalo, podporovala ho aj škodoradosť, keďže urazený manžel z dôvodu urazenia sa, ani očkom nezavadil na svoju užívajúcu si manželku a tá si je istá, že keby vedel, čo robí, pozrel by sa ochotne. Hahaha, kvôli svojej ješitnosti už prišiel o výbornú klobásu a teraz aj o pohľad na vzrušujúcu sa manželku. Hahahahaha.
Poznáte to príslovie o smiechu? Kto sa smeje naposledy, smeje sa najlepšie, alebo prečo sa dopredu nikdy nesmiať. Deti zrazu prestali obdivovať okolie za oknom a začala nespokojnosť. Mamí, ja chcem vodičku. Mamí, mne sa to rozpadlo, opravíš mi to? Mamí, pohľadáš mi balónik? Mamí, kedy už budeme doma? Mam mam hug vééé (dá sa na chvíľku zaštupľovať chrumkou). A tak ďalej. Deti mali antimasturbačnú stratégiu premyslenú dokonale. Začali práve v okamihu, keď sa mi už slastne privierali viečka, v hrdle sa tlmili vzrušené stony a okolie mi bolo ukradnuté. Prvá požiadavka, prebrať sa iba minimálne, splniť požiadavku, nálada veľmi neochladla, pokračovať. Druhá požiadavka, nálada je už horšia, tretia požiadavka, mrnčanie, narastá zlosť a vzdialenosť k domu sa skracuje. Vzdala som to, značne rozladená z neuspokojenia sa a ešte rozladenejšia z vidiny, že urazený manžel sa zrejme nechystá posexovať ma. Mimochodom, ja na jeho mieste by som si svoju frustráciu vybíjala tvrdým sexom. Jajajaj.
*
*
*
A akože som už naštvaná. Kým som napísala tento článok, väčšie dieťa ma asi trikrát prerušilo so somarinami, až sa nakoniec usadilo vedľa mňa a vypýtalo si pozerať rozprávku: Odťahové auto Tom, pri ktorom človek ledva lepí slová do viet, na mierne beletristickejší text môže rovno zabudnúť a písať článok o masturbácii? Absurdná predstava. Skôr si viem predstaviť vegána nadžgávať sa tatarákom.
Super poviedka: https://archiv.hpkizi.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=1654
Rozprávka, ktorá lezie na nervy: https://www.youtube.com/watch?v=1MsXp6LjBwM
Bol raz jeden pekný, voľný deň. Ostrovan rozhodol, že sadáme na bicykle a ideme do sveta, smerom k ostrovnému jazeru, že tam bude chvíľku aj jeho kamarát. Tak dobre. Cesta bola príjemná, ubiehala rýchlo, menšie ostrovniačatko zaspalo v "prívesáku", väčšie sa presťahovalo ostrovanovi do sedanky na bicykli, aby malo menšie priestor na rozťahovanie sa. Keď sme prišli k jazeru, tak ma čakalo prekvapenie, my sme vlastne prišli na kamarátovho kamaráta párty. No nevadí. Začalo sa popíjať, ostrovan trochu viac, s tým prišli aj zaručene triezve nápady typu, zoberme ostrovniačatká na rafting, alebo rovno aj na bungee jumping, veď to si užijeme, pôjde aj xy!!! Netreba podotýkať, že realita by bola takáto: Ostrovanka sa stará o blaho detí počas cesty, ostrovan môže v pokoji šoférovať. Po príchode na miesto určenia sa ostrovanka venuje deťom, ostrovan ponosí veci do požičanej izbičky a ide piť s kamarátmi, ktorých ledva pozná, o ostrovniačatká by sa v ten deň už nestaral a samozrejme ani nasledujúce ráno, veď sa potrebuje aspoň raz za týždeň vyspať (počúva to aj niekto iný?) a hlavne dospať, potom by sa išlo na nejakú super, maximálne baby friendly akciu - ako napríklad spomínaný bungee jumping, bez omamných látok to samozrejme neide, pravdepodobne by šoférovala ostrovanka, ktorá by okrem toho musela hovoriť niečo takéto: Bucko. Bucko! Bucko!!! (zobudil by sa) Dal by si, prosím, Rutke piškótik? Plače. (obmena, úvod rovnaký) Ráchelka potrebuje vodičku. V záujme zachovania zdravia detí by ostrovanka zostala s nimi, kým ostrovan by si užíval to, prečo sem prišiel. A tak ďalej, o tom som ale nechcela písať.
Pointa je v tom, že ostrovan + alkohol + júlové slnko = ostrovan, ktorý ide na bicykli zo strany na stranu, aj s dvomi deťmi ťahanými v prívese. Chvíľami som mala aj podozrenie na ostrovanove mikrospánky, sú vôbec na bicykli možné? Po chvíľke sa aspoň vládal udržať na jednej strane hrádze, na môj pokyn sme zastavili v krčmičke na kofolku, keďže som bola vysušená ako púšť Gobi, na kojace matky, ktoré toho alkáču veľa nemôžu sa zaručene na žiadnej párty nemyslí, vždy sú na suchu (vyše trojročné skúsenosti). Kofolka padla dobre, malinké ostrovniačatko opäť sladko spinkalo, idylka ako vyšitá, až kým - ostrovanovi sa pomaly zatvárali oči, otvoril ich, bojoval, opäť otvoril, hlavu položil na stôl a zaspal tak tvrdo, že ho nezobudil ani dobre mierený kamienok letiaci do hlavy. My sme mali dopité, chystali sme sa odísť. Čo teraz? Ostrovanka sa naštvala (nebezpečný stav), chvíľu premýšľala, že si vezme ostrovanov bicykel, aby mala ako zobrať deti, dala by si nižšie sedanku, ale potom si pomyslela: "Tak ja sa mám naťahovať s bicyklom, pričom cesta je do kopca a ja mám rada bicyklovanie iba v rovine, prípadne dole kopcom, kašlem ja na to, zistím ako sa robí z prívesáka kočík a ide sa." A tak sa aj stalo. Väčšie ostrovniačatko našťastie spolupracovalo, nevadilo jej nechať nepoužiteľného, tuhého tatinka v krčme na stole, aj s bicyklami, veď s mamou bude väčšia sranda. A aj sme si to užili. Pomaličky sme si išli, už sme boli asi iba desať minút od domu, keď v tom - ostrovan! Na priechode, pred nami, aj s obidvomi bicyklami.
Výlet nekončí, správna športová námaha musí končiť občerstvením v mcdonalde (museli sme sa vracať) a keď už, tak už, zakončili sme to malým pivkom v lokálnej krčme. Výdatný výlet, však?
Včera mal môj ostrovan naplánovaný bohatý program. Najskôr bol od deviatej ráno do šiestej večer na športovom areály ako jeden z organizátorov olympiády pre sociálne slabšie deti (škoda, že to nie sú tie naše, aspoň by sa im venoval), čo som brala ako obetu, z mojej strany, lebo aj, keď si vzal so sebou naše staršie ostrovniačatko, aj tak ochudobnil druhé ostrovniačatko a mňa o spoločný program a ubral nám aj z toho minima času, ktorý môžeme byť spolu ako ostrovania. Pre informáciu, ostrovan chodí cez soboty do školy, cez týždeň chodí z roboty okolo ôsmej, ráno samozrejme spí, až, kým nemusí odísť.
Ale aby som sa vrátila k podstate problému - ostrovan bol celú sobotu preč a potom si zmyslel, že večer by rád išiel na susedný ostrov, lebo sa tam konzumujú látky ovplyvňujúce realitu, väčšinou nadľahčujúcim spôsobom, teda pokiaľ sa správne odhadne hranica konzumácie. A to ma naštvalo. Kedy naposledy som ja mohla ísť hocikam, sama? Ani do obchodu sa nedostanem bez detí, kedy si ja mám odpočinúť? Netúžim po žiadnych podobných akciách, ja vlastne netúžim ani po úniku z reality bez detí, ja len túžim po praobyčajnom dni, keď budeme spolu, spolu sa budeme starať o deti, žiadne čumenie do telefónu/tabletu/počítača, iba tak spolu existovať v prítomnom okamihu (práve tu a teraz). Najskôr som sa na ostrovana hnevala. A, keď sa ja hnevám, väčšinou ku mne prídu rôzne plány na pomstu. Ach jaj, aj teraz prišiel. Rozhodla som sa ho uskutočniť. Domyslite si diabolský úsmev. Aj ja tu mám slovo, nebude všetko iba podľa ostrovana, kde sme?
Plán bol nádherne primitívny. Zamknem ostrov, kľúče schovám (v tomto som bola vždy neprekonateľná, čo som schovala poriadne sa našlo, až, keď mi na tom už nezáležalo) a ostrovan nikam nepôjde.
.
.
.
.
.
A ANI NEIŠIEL. Hahahahaha. Zúril, hľadal kade-tade, ale účel je splnený. Neželaný vedľajší efekt je ten, že sa ostrovan urazil snáď na sto rokov a nerozpráva sa so mnou.
Potom napíšem, koľko mu to vydržalo, ale praktické to pre neho určite nie je, keďže som sa ho dnes na výlete pýtala, či si prosí tú klobásu, ktorú som kúpila a keďže neodpovedal, tak som ju zjedla!!! Mimochodom, klobása je jedno z jeho najobľúbenejších jedál. Zatiaľ si užívam. :D
A kde bola skrýša? Medzi odloženým kúpeľňovým koberčekom a druhá skrýša(z technických dôvodov, lebo po zamknutí sme ešte potrebovali ísť von, tak som rýchlo musela tajne vybrať jednu sadu kľúčov aby ostrovan nepojal podozrenie) bola v mrazničke. Môžem to pokojne povedať, už mám totižto vymyslenú lepšiu skrýšu.
