pondelok 27. marca 2017

Náš vysnívaný domov

Všimli ste si paralelu na Annu zo zeleného domu? Už trošku staršiu a čerstvú mladomanželku, ktorá sa chystá opustiť zelený dom a jej Gilbert pre nich našiel nový domov - o tom je kniha Annin vysnívaný domov. 
V našom prípade je podobnosť s knihou iba v tom, že je to náš prvý domov, nebol vysnívaný, ale časom som sa naučila ľúbiť ho a teraz mi je smutno z vidiny, že ho raz opustím (ako Anna). Náš prvý domov je malý byt, pričom ja som mala vysnívaný väčší storočný dom so zašlým leskom, ktorý dýcha príbehmi a ja mu môžem pomôcť znovu povstať a vrátiť hrdosť. Zatiaľ sa nám taký domov nečrtá a možno ani nikdy nebude, tak sa iba snažím utešiť/odradiť a hovorím si, že rekonštrukcia starého domu je veľmi náročná a tie steny sú predsa len nechutné, všetko je špinavé, smradľavé... Vnútorný hlások protestuje, že veď dobre viem, že to tak nie je, ale nemôžem ho počúvnuť. Prečo? Pretože sme si kúpili pole.




A na poli sa stavať nemôže.
Ako to teda vymyslieť? 
Postavíme si tam kontajner.
Hip hip hurá.

Spočiatku som si to nevedela predstaviť a bola som zásadne proti. Potom som aj nad tým začala uvažovať, následne som túto možnosť znovu zavrhla a teraz je už viac ako isté, že náš kontajnerový plán bude zrealizovaný. Ak budeme mať šťastie, tak nasledujúce približne tri roky (ak nebudeme mať šťastie a zmena územného plánu nenastane, tak doživotne) budeme bývať v plechovke o rozlohe cca 25m2 štyria. Ups.

Kontajner sa nám pomaly črtá a zdá sa, že moja averzia ustupuje. Začínam pripravovať naše ďaľšie hniezdo, už som navrhla sedačku, ktorú si vyrobíme, premýšľam, aké posteľné prádlo ušijem nám, aké deťom, mám kúpenú panvicu, vyhliadnutú krásnu červenú kovovú smaltovanú misu, spísaný zoznam stromov, ktoré chcem posadiť... Zdá sa, že sa teším.

Ja som picenza, že? 

Tak sa ma práve opýtala moja veľká pestovateľka, ktorá mi pomáhala rýľovať našu budúcu záhradu aj sadiť a polievať semienka, uvidíme, čo z nich vyrastie. Okrem toho sa tata vyzúril na padnutom strome, ktorý blokoval starú cestu, takže teraz už môžeme chodiť "domov" po krásnej romantickej, stromami obkolesenej, ceste. 

Dovidenia nabudúce.