Zo života ostrovanov I

Včera mal môj ostrovan naplánovaný bohatý program. Najskôr bol od deviatej ráno do šiestej večer na športovom areály ako jeden z organizátorov olympiády pre sociálne slabšie deti (škoda, že to nie sú tie naše, aspoň by sa im venoval), čo som brala ako obetu, z mojej strany, lebo aj, keď si vzal so sebou naše staršie ostrovniačatko, aj tak ochudobnil druhé ostrovniačatko a mňa o spoločný program a ubral nám aj z toho minima času, ktorý môžeme byť spolu ako ostrovania. Pre informáciu, ostrovan chodí cez soboty do školy, cez týždeň chodí z roboty okolo ôsmej, ráno samozrejme spí, až, kým nemusí odísť.

Ale aby som sa vrátila k podstate problému - ostrovan bol celú sobotu preč a potom si zmyslel, že večer by rád išiel na susedný ostrov, lebo sa tam konzumujú látky ovplyvňujúce realitu, väčšinou nadľahčujúcim spôsobom, teda pokiaľ sa správne odhadne hranica konzumácie. A to ma naštvalo. Kedy naposledy som ja mohla ísť hocikam, sama? Ani do obchodu sa nedostanem bez detí, kedy si ja mám odpočinúť? Netúžim po žiadnych podobných akciách, ja vlastne netúžim ani po úniku z reality bez detí, ja len túžim po praobyčajnom dni, keď budeme spolu, spolu sa budeme starať o deti, žiadne čumenie do telefónu/tabletu/počítača, iba tak spolu existovať v prítomnom okamihu (práve tu a teraz). Najskôr som sa na ostrovana hnevala. A, keď sa ja hnevám, väčšinou ku mne prídu rôzne plány na pomstu. Ach jaj, aj teraz prišiel. Rozhodla som sa ho uskutočniť. Domyslite si diabolský úsmev. Aj ja tu mám slovo, nebude všetko iba podľa ostrovana, kde sme? 

Plán bol nádherne primitívny. Zamknem ostrov, kľúče schovám (v tomto som bola vždy neprekonateľná, čo som schovala poriadne sa našlo, až, keď mi na tom už nezáležalo) a ostrovan nikam nepôjde. 

.
.
.
.
.

A ANI NEIŠIEL. Hahahahaha. Zúril, hľadal kade-tade, ale účel je splnený. Neželaný vedľajší efekt je ten, že sa ostrovan urazil snáď na sto rokov a nerozpráva sa so mnou. 

Potom napíšem, koľko mu to vydržalo, ale praktické to pre neho určite nie je, keďže som sa ho dnes na výlete pýtala, či si prosí tú klobásu, ktorú som kúpila a keďže neodpovedal, tak som ju zjedla!!! Mimochodom, klobása je jedno z jeho najobľúbenejších jedál. Zatiaľ si užívam. :D 

A kde bola skrýša? Medzi odloženým kúpeľňovým koberčekom a druhá skrýša(z technických dôvodov, lebo po zamknutí sme ešte potrebovali ísť von, tak som rýchlo musela tajne vybrať jednu sadu kľúčov aby ostrovan nepojal podozrenie) bola v mrazničke. Môžem to pokojne povedať, už mám totižto vymyslenú lepšiu skrýšu.

Ľúbi, či neľúbi

Minule som si v časopise (madam eva) prečítala veľmi peknú myšlienku (parafrázujem): Ak uvažujete o tom, či by nebolo najlepšie opustiť partnera s ktorým žijete, odpovedzte si na otázku o kľúčoch vo dverách. Čo cítite, keď začujete partnera odomykať dvere? Ak sa aspoň na chvíľku potešíte, tak má zmysel naďalej bojovať (mieruplne) o spoločný život. 

Rozmýšľala som. Sú večery, kedy túžobne očakávam kľúče vo dverách a za dverami manžela ako synomymum vyslobodenia od detí, kedy už nevládzem ani odpovedať na otázky staršej dcérky a zdá sa mi, že mladšia má zrazu aspoň sto kíl. Vtedy je každá minúta nekonečná a čím je ich viac, túžobné očakávanie sa mení na hnev, spočiatku mierny, ale s každým plačom alebo detskou otázkou, požiadavkou narastá ako oheň na vyprahlom vresovisku. Keď sa konečne dvere otvoria, musím dať patrične najavo, že som naštvaná, aj, keď mi na to už energia nezostáva, rýchlo sa zbaviť detí, aj, keď nechcú a celý večer je už nijaký. Odpadnem s uspávaním prvého dieťaťa a je mi ľúto, že sme nemali ani chvíľku na láskyplné objatie.

Ideálny prípad je, keď sa dvere otvoria nečakane, všetci máme dobrú náladu a ku dverám utekáme s nadšeným TATÁÁÁ.

Potom sú okamihy, kedy mám rozpozeraný super film na odreagovanie (tzv. mozgovymývací), napríklad Smrtonosná pasca alebo Denník Bridgit Jonesovej, čo viem, že by bolo okomentované pozdvihnutým obočím, povzdychom a pohladkaním po hlave, ktoré neverbálne hovorí jasnou rečou - Dobre buc, mám ťa rád aj, keď si mi trochu ohlúpla. Predstavte si tú situáciu: Deti spia, vy si konečne sadnete na zadok, nohy vám brnia od toho, koľko ste stáli a nosili váhu navyše, ale je to príjemný pocit. V prípadoch absolútnej blaženosti máte pri sebe aj niečo na jedenie alebo maškrtenie. Ááách. Usmievate sa na monitor, zasvieti, ťuk-ťuk na ikonku, pohodlne sa opriete, film začína, popíjate pivko a práve v tom najlepšom, najhlúpejšom okamihu sa vo dverách, nečakane, objavia kľúče. A čo teraz? Vypnúť film? Veď ste tak dúfali, že si ho konečne pozriete na jedenkrát. Dopozerať ho, pričom manžel sedí vedľa na sedačke a pozerá do mobilu? Cítim výčitky svedomia, veď nie je to rúhanie, keď zvážime fakt, že spolu, bez detí sme tak ... hm ani neviem ako často? Ako sa rozhodnúť? Presne v týchto okamihoch sa neteším zo zvuku otvárania dverí. Našťastie sa objavuje tak raz za uhorský rok.

Ešte pred tým, ako som si prečítala hore uvedenú a rozvedenú myšlienku som mala vlastný spôsob analýzy. Keď som už ozaj nevedela, čo s ním, tým mojim zákonitým manželom robiť, či ho pobaliť do auta a vymknúť, zbiť, alebo popusinkovať a zabudnúť, spýtala som sa sama seba, v duchu, prečo som s ním. A ak bola odpoveď (zatiaľ bola vždy), PRETOŽE HO ĽÚBIM!!! Tak som vedela, že to zmysel má.

Mimochodom, "Pretože ťa ľúbim" je názov knižky pre dospievajúce dievčatá. Je krásna. klik