piatok 29. septembra 2017

Domácnosť bez odpadu nás baví

Prestalo ma baviť nosiť si z trhu, alebo obchodu ovocie a zeleninu v sáčkoch (odpade). Toto je výsledok: 

Znovupoužiteľné sáčky zo záclony. Včera mali premiéru a cítila som sa teda ozaj výnimočne :) Nie, že iba dobre vyzerajú, ale navyše aj chránia prírodu. 
















sobota 23. septembra 2017

Prečo nie, keď je to také jednoduché?

Dnes bude reč o absolútne zbytočných papierových obrúskoch. Spotreba našej rodiny (štvorčlenná, deti majú 3 a 1 rok) bola 100 ks balenie obyčajných IKEA bielych obrúskov (salvetiek) za 1,5 roka, čo nie je veľmi veľa, ale aj tak som sa jedného dňa pozastavila nad tým, že prečo vlastne? Načo?

Rozmýšľala som, na aký účel salvetky používame: balenie chlebíka na cestu, pod vyprážance, na vsiaknutie mastnoty a veľmi výnimočne aj na utieranie úst (pri väčších oslavách, asi raz za rok, inak sme barbari, dospeláci si ústa nepotrebujú utierať a deťom ich umyjeme).

Teraz po krokoch: balenie desiatej sa dá krásne vyriešiť znovupoužiteľnými voskovými obrúskami, dokonca sa nimi dá nahradiť aj používanie potravinárskej fólie: 




Pod rezníky sa dá použiť krajec suchého chleba (na fotke s chlebíkom vo vajci): 




A na utieranie úst? Nie je nič krajšie ako ponúknuť hosťom krásny biely látkový obrúsok ako zdedený z babičkinej výbavy:




Jednorázových papierových vreckoviek som sa zbavila už dávno - jednoducho používam látkové (nežehlím ich): 



detská verzia: 


Vlhčené utierky som nikdy nepoužívala, zdalo sa mi nepríjemné utrieť dieťatku zadok namydlenou handričkou a neumyť ho potom, takže doma som zadoček hneď umývala v umývadle, na cestách používala látkovú plienku namočenú do vody (mala som ju vo fľaške).

Jednorázové plienky som nepoužívala nikdy, výborne sa mi osvedčili klasické staré bavlnené štvorce, ešte po mne a mojich súrodencoch v kombinácii s vrchnou nepriepustnou plienkou, na cesty som ich brala tiež, preprať plienku je radosť a schne rýchlejšie ako by trval nákup jednorázových, sušili sme napríklad aj privretú v okne auta. 



S jednorázovými vložkami a tampónmi som skončila ešte pred narodením detí, nahradila som ich vložkami látkovými a menštruačným kalíškom: 



Veľmi nepríjemne som sa cítila, keď staršia nastúpila do škôlky a mali sme priniesť vlhčené utierky a papierové vreckovky. Všetko vo mne sa búrilo a mala som chuť kričať - Pre Boha, a to načo? Alternatívne riešenie nie je o nič náročnejšie!!!

Budúci článok, ak mi múza nenaruší plány, budem venovať otázke - Ako sa dajú nahradiť igelitky pri nákupe ovocia a zeleniny?


pondelok 18. septembra 2017

Ďalší malý krok

V marci som písala o našich predbežných budovateľských plánoch. Ako zminimalizujeme život štyroch ľudí a psa na 25 m2 v lodnom kontajnery. Tak teraz tram ta da dá - kontajner sa už veľkolepo vyníma na svojom mieste. 

















Zatiaľ bez okien, ale zato s perfektným výhľadom: 

















Pribudli okná a dvere: 

















a dubové drevo na plot, terasu a dlážku:


















kanadská guma na izoláciu podlahy:

















začiatok lepenia parozábrany (aj s pomocným chrobákom): 








































Parozábrana je v súčastnosti už takmer dolepená, budúcu sobotu sa chystáme opäť brigádovať, v pláne je montovanie plotu, terasy a snáď aj pokladanie dlážky, podľa toho, akí budú brigádnici šikovní a hlavne - koľko ich bude. Preto, ak chce niekto získať skúsenosti so "stavbou" kontajnera, prídite odkukať know-how. 

piatok 7. júla 2017

Autoerotika na materskej v praxi

Aj by som napísala autoerotika s deťmi v praxi, ale znelo by to ozaj čudne. Tak sa aspoň pobavme na istej súčasti života, ktorá je po narodení detí trochu zložitejšia a v mamičkovských článkoch sa o nej zase až tak často nepíše. 
Podnet na napísanie článku som dostala včera vo vani, keď som sa tam zhodou okolností ocitla s našim menším dieťaťom. Dieťatko sa hralo, mňa nepotrebovalo, väčšie sa hralo na súši a ja som sa mohla trochu poumývať a relaxovať. No dobre, relaxovať so sexuálnymi motívmi. Cítila som sa príjemne, užívala som si, až kým ... mi dieťa nepustilo na rameno ľadovú vodu. Fasa, nálada zmizla, ako keby ani nikdy nebola a všetky pokusy o obnovenie zlyhali. Rozladilo ma to, hlavne, keď som si v duchu spočítala, že to bol už tretí pokus o hranie sa sama so sebou za poslednú dobu, ktorý mi deti prekazili.

Predchádzajúci pokus sa odohral takto: Po rokoch som opäť natrafila na výbornú poviedku zo sveta fanfiction so sexuálnou scénou v ktorej je majstrovsky skĺbený humor s veľkou dávkou žeravej erotiky a lásky. Nič presladené, fádne, tuctové, jednoducho presne pre mňa. Menšie dieťa spalo, väčšie bolo pri mne, pri počítači, tak som sa s chuťou pustila do čítania. Netrvalo dlho a moje erotické nadšenie sa rozplývalo. Veď, ako sa dá čítať erotická poviedka na polovici monitora, keď na druhej beží Včielka Maja?! Opäť som skončila nepotešená. 

Pokus, ktorým táto nešťastná postupka začala, sa odohral v aute, vedľa urazeného manžela (viď článok: Zo života ostrovanov I). Bol krásny, skoro letný deň, slniečko svietilo, deti boli ticho po absolvovaní zážitkového výletu a mne, na sedadle spolujazdca zrazu čosi začalo chýbať. Mala som krátke nohavice, pod ktoré sa akurát vhodne zmestili prsty, tak kde je prekážka? Spočiatku nikde. Vzrušenie sa stupňovalo, podporovala ho aj škodoradosť, keďže urazený manžel z dôvodu urazenia sa, ani očkom nezavadil na svoju užívajúcu si manželku a tá si je istá, že keby vedel, čo robí, pozrel by sa ochotne. Hahaha, kvôli svojej ješitnosti už prišiel o výbornú klobásu a teraz aj o pohľad na vzrušujúcu sa manželku. Hahahahaha. 
Poznáte to príslovie o smiechu? Kto sa smeje naposledy, smeje sa najlepšie, alebo prečo sa dopredu nikdy nesmiať. Deti zrazu prestali obdivovať okolie za oknom a začala nespokojnosť. Mamí, ja chcem vodičku. Mamí, mne sa to rozpadlo, opravíš mi to? Mamí, pohľadáš mi balónik? Mamí, kedy už budeme doma? Mam mam hug vééé (dá sa na chvíľku zaštupľovať chrumkou). A tak ďalej. Deti mali antimasturbačnú stratégiu premyslenú dokonale. Začali práve v okamihu, keď sa mi už slastne privierali viečka, v hrdle sa tlmili vzrušené stony a okolie mi bolo ukradnuté. Prvá požiadavka, prebrať sa iba minimálne, splniť požiadavku, nálada veľmi neochladla, pokračovať. Druhá požiadavka, nálada je už horšia, tretia požiadavka, mrnčanie, narastá zlosť a vzdialenosť k domu sa skracuje. Vzdala som to, značne rozladená z neuspokojenia sa a ešte rozladenejšia z vidiny, že urazený manžel sa zrejme nechystá posexovať ma. Mimochodom, ja na jeho mieste by som si svoju frustráciu vybíjala tvrdým sexom. Jajajaj. 

*
*
*

A akože som už naštvaná. Kým som napísala tento článok, väčšie dieťa ma asi trikrát prerušilo so somarinami, až sa nakoniec usadilo vedľa mňa a vypýtalo si pozerať rozprávku: Odťahové auto Tom, pri ktorom človek ledva lepí slová do viet, na mierne beletristickejší text môže rovno zabudnúť a písať článok o masturbácii? Absurdná predstava. Skôr si viem predstaviť vegána nadžgávať sa tatarákom.


Super poviedka: https://archiv.hpkizi.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=1654
Rozprávka, ktorá lezie na nervy: https://www.youtube.com/watch?v=1MsXp6LjBwM

Zo života ostrovanov II

Bol raz jeden pekný, voľný deň. Ostrovan rozhodol, že sadáme na bicykle a ideme do sveta, smerom k ostrovnému jazeru, že tam bude chvíľku aj jeho kamarát. Tak dobre. Cesta bola príjemná, ubiehala rýchlo, menšie ostrovniačatko zaspalo v "prívesáku", väčšie sa presťahovalo ostrovanovi do sedanky na bicykli, aby malo menšie priestor na rozťahovanie sa. Keď sme prišli k jazeru, tak ma čakalo prekvapenie, my sme vlastne prišli na kamarátovho kamaráta párty. No nevadí. Začalo sa popíjať, ostrovan trochu viac, s tým prišli aj zaručene triezve nápady typu, zoberme ostrovniačatká na rafting, alebo rovno aj na bungee jumping, veď to si užijeme, pôjde aj xy!!! Netreba podotýkať, že realita by bola takáto: Ostrovanka sa stará o blaho detí počas cesty, ostrovan môže v pokoji šoférovať. Po príchode na miesto určenia sa ostrovanka venuje deťom, ostrovan ponosí veci do požičanej izbičky a ide piť s kamarátmi, ktorých ledva pozná, o ostrovniačatká by sa v ten deň už nestaral a samozrejme ani nasledujúce ráno, veď sa potrebuje aspoň raz za týždeň vyspať (počúva to aj niekto iný?) a hlavne dospať, potom by sa išlo na nejakú super, maximálne baby friendly akciu - ako napríklad spomínaný bungee jumping, bez omamných látok to samozrejme neide, pravdepodobne by šoférovala ostrovanka, ktorá by okrem toho musela hovoriť niečo takéto: Bucko. Bucko! Bucko!!! (zobudil by sa) Dal by si, prosím, Rutke piškótik? Plače. (obmena, úvod rovnaký) Ráchelka potrebuje vodičku. V záujme zachovania zdravia detí by ostrovanka zostala s nimi, kým ostrovan by si užíval to, prečo sem prišiel. A tak ďalej, o tom som ale nechcela písať. 
Pointa je v tom, že ostrovan + alkohol + júlové slnko = ostrovan, ktorý ide na bicykli zo strany na stranu, aj s dvomi deťmi ťahanými v prívese. Chvíľami som mala aj podozrenie na ostrovanove mikrospánky, sú vôbec na bicykli možné? Po chvíľke sa aspoň vládal udržať na jednej strane hrádze, na môj pokyn sme zastavili v krčmičke na kofolku, keďže som bola vysušená ako púšť Gobi, na kojace matky, ktoré toho alkáču veľa nemôžu sa zaručene na žiadnej párty nemyslí, vždy sú na suchu (vyše trojročné skúsenosti). Kofolka padla dobre, malinké ostrovniačatko opäť sladko spinkalo, idylka ako vyšitá, až kým - ostrovanovi sa pomaly zatvárali oči, otvoril ich, bojoval, opäť otvoril, hlavu položil na stôl a zaspal tak tvrdo, že ho nezobudil ani dobre mierený kamienok letiaci do hlavy. My sme mali dopité, chystali sme sa odísť. Čo teraz? Ostrovanka sa naštvala (nebezpečný stav), chvíľu premýšľala, že si vezme ostrovanov bicykel, aby mala ako zobrať deti, dala by si nižšie sedanku, ale potom si pomyslela: "Tak ja sa mám naťahovať s bicyklom, pričom cesta je do kopca a ja mám rada bicyklovanie iba v rovine, prípadne dole kopcom, kašlem ja na to, zistím ako sa robí z prívesáka kočík a ide sa." A tak sa aj stalo. Väčšie ostrovniačatko našťastie spolupracovalo, nevadilo jej nechať nepoužiteľného, tuhého tatinka v krčme na stole, aj s bicyklami, veď s mamou bude väčšia sranda. A aj sme si to užili. Pomaličky sme si išli, už sme boli asi iba desať minút od domu, keď v tom - ostrovan! Na priechode, pred nami, aj s obidvomi bicyklami.
Výlet nekončí, správna športová námaha musí končiť občerstvením v mcdonalde (museli sme sa vracať) a keď už, tak už, zakončili sme to malým pivkom v lokálnej krčme. Výdatný výlet, však?

nedeľa 18. júna 2017

Zo života ostrovanov I

Včera mal môj ostrovan naplánovaný bohatý program. Najskôr bol od deviatej ráno do šiestej večer na športovom areály ako jeden z organizátorov olympiády pre sociálne slabšie deti (škoda, že to nie sú tie naše, aspoň by sa im venoval), čo som brala ako obetu, z mojej strany, lebo aj, keď si vzal so sebou naše staršie ostrovniačatko, aj tak ochudobnil druhé ostrovniačatko a mňa o spoločný program a ubral nám aj z toho minima času, ktorý môžeme byť spolu ako ostrovania. Pre informáciu, ostrovan chodí cez soboty do školy, cez týždeň chodí z roboty okolo ôsmej, ráno samozrejme spí, až, kým nemusí odísť.

Ale aby som sa vrátila k podstate problému - ostrovan bol celú sobotu preč a potom si zmyslel, že večer by rád išiel na susedný ostrov, lebo sa tam konzumujú látky ovplyvňujúce realitu, väčšinou nadľahčujúcim spôsobom, teda pokiaľ sa správne odhadne hranica konzumácie. A to ma naštvalo. Kedy naposledy som ja mohla ísť hocikam, sama? Ani do obchodu sa nedostanem bez detí, kedy si ja mám odpočinúť? Netúžim po žiadnych podobných akciách, ja vlastne netúžim ani po úniku z reality bez detí, ja len túžim po praobyčajnom dni, keď budeme spolu, spolu sa budeme starať o deti, žiadne čumenie do telefónu/tabletu/počítača, iba tak spolu existovať v prítomnom okamihu (práve tu a teraz). Najskôr som sa na ostrovana hnevala. A, keď sa ja hnevám, väčšinou ku mne prídu rôzne plány na pomstu. Ach jaj, aj teraz prišiel. Rozhodla som sa ho uskutočniť. Domyslite si diabolský úsmev. Aj ja tu mám slovo, nebude všetko iba podľa ostrovana, kde sme? 

Plán bol nádherne primitívny. Zamknem ostrov, kľúče schovám (v tomto som bola vždy neprekonateľná, čo som schovala poriadne sa našlo, až, keď mi na tom už nezáležalo) a ostrovan nikam nepôjde. 

.
.
.
.
.

A ANI NEIŠIEL. Hahahahaha. Zúril, hľadal kade-tade, ale účel je splnený. Neželaný vedľajší efekt je ten, že sa ostrovan urazil snáď na sto rokov a nerozpráva sa so mnou. 

Potom napíšem, koľko mu to vydržalo, ale praktické to pre neho určite nie je, keďže som sa ho dnes na výlete pýtala, či si prosí tú klobásu, ktorú som kúpila a keďže neodpovedal, tak som ju zjedla!!! Mimochodom, klobása je jedno z jeho najobľúbenejších jedál. Zatiaľ si užívam. :D 

A kde bola skrýša? Medzi odloženým kúpeľňovým koberčekom a druhá skrýša(z technických dôvodov, lebo po zamknutí sme ešte potrebovali ísť von, tak som rýchlo musela tajne vybrať jednu sadu kľúčov aby ostrovan nepojal podozrenie) bola v mrazničke. Môžem to pokojne povedať, už mám totižto vymyslenú lepšiu skrýšu.

Ľúbi, či neľúbi

Minule som si v časopise (madam eva) prečítala veľmi peknú myšlienku (parafrázujem): Ak uvažujete o tom, či by nebolo najlepšie opustiť partnera s ktorým žijete, odpovedzte si na otázku o kľúčoch vo dverách. Čo cítite, keď začujete partnera odomykať dvere? Ak sa aspoň na chvíľku potešíte, tak má zmysel naďalej bojovať (mieruplne) o spoločný život. 

Rozmýšľala som. Sú večery, kedy túžobne očakávam kľúče vo dverách a za dverami manžela ako synomymum vyslobodenia od detí, kedy už nevládzem ani odpovedať na otázky staršej dcérky a zdá sa mi, že mladšia má zrazu aspoň sto kíl. Vtedy je každá minúta nekonečná a čím je ich viac, túžobné očakávanie sa mení na hnev, spočiatku mierny, ale s každým plačom alebo detskou otázkou, požiadavkou narastá ako oheň na vyprahlom vresovisku. Keď sa konečne dvere otvoria, musím dať patrične najavo, že som naštvaná, aj, keď mi na to už energia nezostáva, rýchlo sa zbaviť detí, aj, keď nechcú a celý večer je už nijaký. Odpadnem s uspávaním prvého dieťaťa a je mi ľúto, že sme nemali ani chvíľku na láskyplné objatie.

Ideálny prípad je, keď sa dvere otvoria nečakane, všetci máme dobrú náladu a ku dverám utekáme s nadšeným TATÁÁÁ.

Potom sú okamihy, kedy mám rozpozeraný super film na odreagovanie (tzv. mozgovymývací), napríklad Smrtonosná pasca alebo Denník Bridgit Jonesovej, čo viem, že by bolo okomentované pozdvihnutým obočím, povzdychom a pohladkaním po hlave, ktoré neverbálne hovorí jasnou rečou - Dobre buc, mám ťa rád aj, keď si mi trochu ohlúpla. Predstavte si tú situáciu: Deti spia, vy si konečne sadnete na zadok, nohy vám brnia od toho, koľko ste stáli a nosili váhu navyše, ale je to príjemný pocit. V prípadoch absolútnej blaženosti máte pri sebe aj niečo na jedenie alebo maškrtenie. Ááách. Usmievate sa na monitor, zasvieti, ťuk-ťuk na ikonku, pohodlne sa opriete, film začína, popíjate pivko a práve v tom najlepšom, najhlúpejšom okamihu sa vo dverách, nečakane, objavia kľúče. A čo teraz? Vypnúť film? Veď ste tak dúfali, že si ho konečne pozriete na jedenkrát. Dopozerať ho, pričom manžel sedí vedľa na sedačke a pozerá do mobilu? Cítim výčitky svedomia, veď nie je to rúhanie, keď zvážime fakt, že spolu, bez detí sme tak ... hm ani neviem ako často? Ako sa rozhodnúť? Presne v týchto okamihoch sa neteším zo zvuku otvárania dverí. Našťastie sa objavuje tak raz za uhorský rok.

Ešte pred tým, ako som si prečítala hore uvedenú a rozvedenú myšlienku som mala vlastný spôsob analýzy. Keď som už ozaj nevedela, čo s ním, tým mojim zákonitým manželom robiť, či ho pobaliť do auta a vymknúť, zbiť, alebo popusinkovať a zabudnúť, spýtala som sa sama seba, v duchu, prečo som s ním. A ak bola odpoveď (zatiaľ bola vždy), PRETOŽE HO ĽÚBIM!!! Tak som vedela, že to zmysel má.

Mimochodom, "Pretože ťa ľúbim" je názov knižky pre dospievajúce dievčatá. Je krásna. klik