Zo života ostrovanov II

Bol raz jeden pekný, voľný deň. Ostrovan rozhodol, že sadáme na bicykle a ideme do sveta, smerom k ostrovnému jazeru, že tam bude chvíľku aj jeho kamarát. Tak dobre. Cesta bola príjemná, ubiehala rýchlo, menšie ostrovniačatko zaspalo v "prívesáku", väčšie sa presťahovalo ostrovanovi do sedanky na bicykli, aby malo menšie priestor na rozťahovanie sa. Keď sme prišli k jazeru, tak ma čakalo prekvapenie, my sme vlastne prišli na kamarátovho kamaráta párty. No nevadí. Začalo sa popíjať, ostrovan trochu viac, s tým prišli aj zaručene triezve nápady typu, zoberme ostrovniačatká na rafting, alebo rovno aj na bungee jumping, veď to si užijeme, pôjde aj xy!!! Netreba podotýkať, že realita by bola takáto: Ostrovanka sa stará o blaho detí počas cesty, ostrovan môže v pokoji šoférovať. Po príchode na miesto určenia sa ostrovanka venuje deťom, ostrovan ponosí veci do požičanej izbičky a ide piť s kamarátmi, ktorých ledva pozná, o ostrovniačatká by sa v ten deň už nestaral a samozrejme ani nasledujúce ráno, veď sa potrebuje aspoň raz za týždeň vyspať (počúva to aj niekto iný?) a hlavne dospať, potom by sa išlo na nejakú super, maximálne baby friendly akciu - ako napríklad spomínaný bungee jumping, bez omamných látok to samozrejme neide, pravdepodobne by šoférovala ostrovanka, ktorá by okrem toho musela hovoriť niečo takéto: Bucko. Bucko! Bucko!!! (zobudil by sa) Dal by si, prosím, Rutke piškótik? Plače. (obmena, úvod rovnaký) Ráchelka potrebuje vodičku. V záujme zachovania zdravia detí by ostrovanka zostala s nimi, kým ostrovan by si užíval to, prečo sem prišiel. A tak ďalej, o tom som ale nechcela písať. 
Pointa je v tom, že ostrovan + alkohol + júlové slnko = ostrovan, ktorý ide na bicykli zo strany na stranu, aj s dvomi deťmi ťahanými v prívese. Chvíľami som mala aj podozrenie na ostrovanove mikrospánky, sú vôbec na bicykli možné? Po chvíľke sa aspoň vládal udržať na jednej strane hrádze, na môj pokyn sme zastavili v krčmičke na kofolku, keďže som bola vysušená ako púšť Gobi, na kojace matky, ktoré toho alkáču veľa nemôžu sa zaručene na žiadnej párty nemyslí, vždy sú na suchu (vyše trojročné skúsenosti). Kofolka padla dobre, malinké ostrovniačatko opäť sladko spinkalo, idylka ako vyšitá, až kým - ostrovanovi sa pomaly zatvárali oči, otvoril ich, bojoval, opäť otvoril, hlavu položil na stôl a zaspal tak tvrdo, že ho nezobudil ani dobre mierený kamienok letiaci do hlavy. My sme mali dopité, chystali sme sa odísť. Čo teraz? Ostrovanka sa naštvala (nebezpečný stav), chvíľu premýšľala, že si vezme ostrovanov bicykel, aby mala ako zobrať deti, dala by si nižšie sedanku, ale potom si pomyslela: "Tak ja sa mám naťahovať s bicyklom, pričom cesta je do kopca a ja mám rada bicyklovanie iba v rovine, prípadne dole kopcom, kašlem ja na to, zistím ako sa robí z prívesáka kočík a ide sa." A tak sa aj stalo. Väčšie ostrovniačatko našťastie spolupracovalo, nevadilo jej nechať nepoužiteľného, tuhého tatinka v krčme na stole, aj s bicyklami, veď s mamou bude väčšia sranda. A aj sme si to užili. Pomaličky sme si išli, už sme boli asi iba desať minút od domu, keď v tom - ostrovan! Na priechode, pred nami, aj s obidvomi bicyklami.
Výlet nekončí, správna športová námaha musí končiť občerstvením v mcdonalde (museli sme sa vracať) a keď už, tak už, zakončili sme to malým pivkom v lokálnej krčme. Výdatný výlet, však?