Vedia ma nahnevať matky, ktoré sa o seba nestarajú

Matky, ktoré vyjdú na prechádzku v teplákoch a starej vetrovke, blatových topánkach, s vlasmi mastnými a neučesanými. Fuj! Nechce sa mi veriť, že si nenájdu 5 minút na ako - také zladenie sa a scivilizovanie. Ja si myslím, že moje dieťa si zaslúži mať peknú maminku, môj (možno niekedy) manžel si zaslúži mať peknú (možno niekedy) manželku a hlavne ja si zaslúžim peknú samú seba. 
Keby som vyšla von ako strašidlo, neznamenalo by to predsa, že mi na sebe nezáleží a že matka malého dieťaťa je už aj tak odpísaná (má to ťažké, niet divu, že jej na seba nezostane čas atď. atď.), prečo by sa vlastne mala parádiť, pre koho (akože vážne sa nikto nenájde?! Neverím, už len kvôli tomu aby sa ľudia mohli potešiť pohľadom na mňa sa rada znormalizujem.) a hlavne - že už nemá žiadnu sebaúctu, tobôž nehovoriac o sebavedomí? 
Aby ste si nemysleli, že chcem od matiek aby strávili pol hodinu pred zrkadlom machlením sa (zastávam názor, že menej je väčšinou viac a niektorým maľovanie skôr výrazne uškodí), keďže deti ozaj rady pištia a niekedy som rada, že sa môžem vôbec obuť po sediačky, ale zobrať si zo skrine pekné nohavice (sukňa + pančuchy / šaty + pančuchy) a čisté, hodiace sa tričko (polokošeľu / košeľu / blúzku), sveter, kabát, topánky a učesať sa zvládne každý a netrvá to dlhšie ako obliecť si tepláky. V lete je to radostnejšie - stačí si dať šaty (a nič iné, aby sa ocinkovia potešili ešte viac) a je to hotovo. 
Tak už zahoďte deravé tepláky, bundy s trvalými škvrnami, umyte si vlasy a hrdo tlačte ten svoj kočík, nech celý svet vidí aká ste krásna, šťastná a naplnená mamička (ja viééém, ono to tak vždy nebýva, treba oprášiť herecké nadanie). 
Je to jasné?
Je to ťažké? 
A je to.

Na záver ešte zamyslenie. V niektorom časopise som čítala zaujímavú myšlienku: Moslimky (a ostatné zahaľujúce sa ženy), keď idú von medzi cudzích mužov sa zahalia a potom pred svojim sa krásne oblečú, nalíčia... Naše ženy keď idú von medzi ďalších mužov sa krásne oblečú, upravia a doma sedia v teplákoch, deravých ponožkách, s vyčaptanými papučami.
Je mi jasné, že pôvodná autorka myšlienky si situáciu predstavuje romantickejšie, ako v skutočnosti je, ale prečo by sme si aj tak nemohli odniesť predsavzatie, že budeme o seba dbať, či už vonku, alebo aj doma, pre tých našich obkukaných, ošúchaných, ale aj tak ľúbených mužov. A aj keď nie je žiadny nablízku, tak aspoň sami pre seba. 

Ozaj, dnes si naša malinká slečna prvý krát sama sadla na nočník. Ale iba tak rekreačne. 

Ako sa (ne)vybavuje svadba

Rozhodla som sa, že chcem svadbu na Katarínke. Potom som si prečítala, že katolícka cirkev nie je nadšená sobášmi vonku a ani ich nedovoľuje (Katarínka je zrúcanina Františkánskeho kostola a kláštora), ale dá sa poslať list so žiadosťou o výnimku. Tak dobre, to by nemal byť problém, napísala som pánovi Arcibiskupovi pekný list a teším sa na kladnú odpoveď, ktorú očakávam tak do týždňa, max. dvoch. Týždeň prejde, aj druhý, aj mesiac a odpoveď stále nikde. Tak po mesiaci a pol volám na Arcibiskupský úrad, naveľa mi aj zdvihnú a že sa na to pani spojovateľka opýta a dá mi vedieť. Tak znovu čakám, deň, dva, prejde víkend, až to nevydržím a v utorok im volám. Znovu trvalo, kým som sa dovolala, kým ma správne prepojili a dostala som svoju vytúženú odpoveď. V tom sa zarazím ... ozaj povedal že odpoveď nie je kladná? A vraj ju už mám na ceste aj písomne.
Keď si neskôr čítam list, až ma strasie. Ako dôvod zamietnutia mojej žiadosti uvádzajú, že svadba je spojená s pojmom "svadba v kostole". Čože??? Nemám slov. Úplne som stratila reč. Ja, dievča ktoré vyrástlo na Anne zo zeleného domu, kde poznali len svadbu v záhrade alebo v ovocnom sade pod rozkvitnutou čerešňou, pričom im vtáčik spieval počas obradu a ak na nevestu nezasvietilo slnko, považovalo sa to za zlé znamenie sa nemôžem vydávať pod holým nebom?! Aby bolo Kocúrkovo dokonalé, matrikár nás na Katarínke oddávať tiež nemôže, keďže je to cirkevný pozemok. Aj Vám to niečo pripomína? 

Orr bol blázon a mohli by ho preradiť. Stačilo iba požiadať o to; ale len čo by to urobil, nebol by viac bláznom a musel by si odkrútiť ďalšie nálety. Orr by bol bláznom, keby išiel na ďalšie nálety a bol by normálny, keby  tak neurobil; ale ako normálny by si ich musel odlietať. Ak by lietal ďalej, bol by blázon a potom by už nemusel lietať; lenže ak by to nechcel robiť, bol by normálny, a teda by musel lietať ďalej.*

Áno, správne, geniálnosť Hlavy XXII. Hlave XXII neprejde nikto cez rozum. Ja sa o to však pokúsim v pláne C. Ale najskôr som vymyslela plán B.
Plánom B mala byť svadba na terase u rodičov, mamina tam má kvantum kvetiniek, uprostred je vysoký strom, o vtáčikov núdza tiež nie je, okolo terasy sú kamenné múriky ... idylka ako vyšitá, môže konkurovať aj Anne. Tak som sa išla opýtať na matriku, či by s tým nemali problém. A oni ... mali, čuduj sa svete. Vraj to musí byť verejne prístupné miesto, teda do záhrad reštaurácií chodia ale domov určite nie a to je iba jedna z podmienok. No fasa. Tak som sa naštvala a vymyslela plán C.
Geniálnym plánom C má byť upravený plán A, a to tak, že my si svadbu na Katarínke spravíme, lenže bez oficiálneho oddávajúceho. Všetkých pozveme na Katarínku, ja prídem v bielych šatách, vymeníme si prstienky, niekto bude akože oddávajúci, cmuk cmuk, pofotíme sa, pôjdeme na hostinu a na tento deň budeme spomínať ako na našu svadbu. 
Avšak, aby sme boli reálne zosobášení, sľúbime si oddanosť aj pred farárom (osobne sa mi viac pozdáva matrikár, aspoň odo mňa nechce aby som chodila na predmanželskú prípravu učiť sa o sexualite a plodnosti, ďakujem, túto sféru už ovládam, teoreticky aj prakticky) v prítomnosti svedkov a náhodných okoloidúcich. 
Ako sa to nakoniec podarí Vám dám vedieť až sa to podarí. Zatiaľ dovi-dopo, idem si skontrolovať vlasy, či náhodou nezačínam šedivieť.

Ale aby som nebola iba negativistická, musím sa s Vami podeliť o moju obrovskú radosť z našich krásnych obrúčok. Sú strieborné, moja je 3 mm široká, budúceho možno manžela má 6 mm na šírku a na obidvoch je z vonkajšej strany patinovaný vyrazený nápis PUPINKO a ešte malé srdiečko. Sú krásne.

Katarínka

* Joseph Heller Hlava XXII