Predmaterská príprava

Minule som spravila veľký objav. No dobre, nebol veľký, napísala som to len preto, lebo tak to znelo veľkolepejšie a dôležitejšie a mamina na materskej sa občas potrebuje cítiť nesmierne dôležito. 

Aha, teraz k môjmu malichernému objavu. Všetky tie predpôrodné kurzy sú zbytočné, to som zistila už dávno, učiť sa ako dýchať? Hmm??? A to načo? Oveľa užitočnejšie by bolo pre budúcu mamu chodiť do posilňovne posilňovať s 10 kilovými činkami v každej ruke, trénovať prekážkový beh s nákladom, vyskúšať súťaž, v ktorej musíte čo najdlhšie stáť na nohách a aspoň jednou rukou sa dotýkať veci, ktorú si chcete vysúťažiť, ísť na odvykačku od počítača, telefónu, kníh, spánku a sedenia kedy sa vám zachce, ďalej si treba spraviť kuchársky kurz, kde vás naučia uvariť obed za 5 minút a jednou rukou, hm, je toho dosť. Ale hlavne, úplne najdôležitejšie je ísť na kurz sebaovládania. Keď ten malý človek robí hh ááá mem mem a pritom sa snaží ručičkami "lietať", treba si ho zobrať na ruky, aj keď je to už po stopäťdesiaty raz za deň (to som podcenila), keď piští, že chce toto, keď piští, že nechce toto, keď chce iné toto, keď toto neposlúcha ... ale najviac sa vám kurz sebaovládania zíde, keď vám otec konkrétneho človeka odpovie na otázku, či by sa mohol ešte chvíľku hrať s malinkou, lebo vy chcete zjesť v pokoji aspoň raňajky, že nie, musí ísť a ešte dodá: "Vidíš, to je ten údel pracujúceho človeka." Pff, a ja akože nepracujem? V akej inej práci by som vláčila všade so sebou vyše desať kilové svojhlavé závažie, ešte aj na záchod, vstávala by som o šiestej (dobre, taká práca by sa našla, aj horšia, viem) a to každý deň, nemala by som voľno cez víkendy, ani nárok na dovolenku, žiadne prémie, žiadne preplatené nadčasy (aha, pri 24 hodinovej pracovnej dobe 7 dní v týždni nadčasy neexistujú), žiadna prestávka na obed (!) uf, veď to je porušovanie ľudských práv.

A predsa, aj keď už ozaj máte chuť tresnúť dverami, dieťa nechať na pospas osudu - veď sa zahrá, aj vodičku dostalo k sebe, aj plný tanier keksíkov - a odísť do teplých krajín, hromovým hlasom sa ozve Matka príroda a hovorí: "Zostaneš, zdvihneš dieťa zo zeme, keksíky zjedz ty a dieťa zabav!"

A potom príde nejaký idiot (určite to bol chlap alebo bezdetná žena) a nazve prácu okolo dieťaťa materskou dovolenkou. Haló Matica slovenská, chcem nahlásiť lingvistickú nezrovnalosť!

Ako si užívam "moju" sobotu

Jedno chrní, druhé chrní a mama oxiduje pri počítači. Jaj, vám to neide do hlavy, akože kto a kto spí? Veď som spomínala iba jedno dieťa. No predsa 1x dieťa a 1x ocinko unavený 3 hodinovou starostlivosťou o dané dieťa. Maminka pôvodne plánovala spinkať do desiatej (hahaha), lenže o 7.30 už jednoducho ďalej spať nevládala. Hrôza. Kedysi vedela spať aj do druhej poobede a vstala iba pre to, lebo sa už sama pred sebou cítila zle, nie, že by, nedajbože, nevládala spať ďalej. 
Potom som chcela ujsť z domu a na dve hodinky opustiť moje od mliečka závislé, zajtra už konečne ročné, dieťa a ísť si užívať život. Hm, akosi to nevyšlo. Namiesto toho som si užila dĺĺĺhu sprchu so šampónom Weleda, kondicionérom Weleda, sprchovým gélom Weleda a potom som sa rozmaznávala telovým krémikom Weleda, pleťovým krémikom Weleda, umyla som si konečne bez stresu a pišťania - mam mam ááá, mam - zuby zubnou pastou Weleda, nabalzamovala som si pery balzamom Weleda, nastriekala som sa dezodorantom Weleda a nakoniec som si dala na ruky krém W... nie, ručne robený mojou sestrou s včelou kašičkou a zabalený v krásnej sklenenej dózičke. 
To sú tie radosti matky na materskej práci, teda pardon, dovolenke. A potom prídu tie vzácne okamihy, kedy si uvedomím, že veď mám všetko a môžem byť najšťastnejšou osobou na svete. Mám krásne zdravé dievčatko, na sedačke chrápe jeden staroch, teda skoro manžel, ktorého mám rada a vlastne lepšieho by som veľmi ťažko našla (toto mi prosím pripomeňte, keď na neho budem metať hromy blesky za to, že zase mešká alebo sa nestará o malú podľa mojich predstáv alebo upratuje, rozumej reorganizuje celú domácnosť mne na šľak trafenie alebo alebo alebo) máme kde bývať, máme čo papať, máme sa čím voziť, máme naše plány, máme ... všetko. A predsa je človek taký hlúpy, že by chcel aj novú verziu kočíka, ktorá sa skoro ničím nelíši od toho nášho, aj novú striešku na kočík, aj tie krááásne šaty z výkladu, rovno aj s kabátikom, aj ... asi aj modré z neba (to ozajstné, nie televízne). Ach človek, človek hlúpy. 
Dosť bolo rečí, mala by som ukončiť moje skvelé predpoludnie užitočne - povešaním prádla.

Hurá hurá, všimli ste si? Už je JAR!!!! 

Ahoj Viko

Kedy si znovu spravíme ostrovný program? Naše chutnučké, nevinnučké, jašavé bábätko by sme mohli šupnúť do kočíka s nejakou sprievodnou osobou a my by sme si mohli spraviť leháro. S nejakým dospeláckym programom. Napríklad ... upratovanie, pranie, varenie, nie, nie, na nič iné som ani nepomyslela. Nechaj si to rozležať v hlave a prípadne sa môžeš chopiť iniciatívy. 
A vieš čo mi ešte napadlo? Kam pôjdeme na svadobnú cestu? Potešila by som sa výletu. 
Si informovaný o tom, že už zajtra je jarná rovnodennosť? A vieš aj o tom, že meteorológovia považujú za začiatok jari 1. marec? Tým som chcela naznačiť, že som mala pravdu v našej dávnejšej polemike.
A vyhrala som facku z nedávneho stavenia sa!!! Mnou navrhovaná trasa je o 200 metrov kratšia, viď dôkaz nemám tu malinkú, tak neviem spraviť print scr, máš ho tak zvláštne umiestnený na klávesnici, nikdy som nevedela používať tlačidlo fn + ďalšie tlačítko. Asi si si nenainštaloval niečo ku klávesnici, vtedy fn nemusí fungovať. 
Môj najkrajší zatúlaný Viko, ak sa Ti zdá môj článok neopodstatnený ako mlátenie prázdnej slamy, vedz, že malinká spinká už asi dve hodiny a ja som sa konečne rozhodla nechať Modrého koníka natrvalo svojmu smutnému osudu, takže mám čas a zároveň aj problém s jeho využitím. Rada by som sa teraz k Tebe pritúlila a hovorila o všetkých neopodstatnených veciach, ktoré aj tak nepočúvaš. 
Už sa teším na moje sobotné predpoludnie, aj keď úprimne povedané, vôbec sa mi nechce opustiť Vás. Ale pôjdem, lebo viem, že sa mi to možno bude páčiť. Ako kino naposledy. Toľko som sa ho obávala, aj keď som sa nesmierne potešila, že si pozval mňa a neoznámil si mi iba, že ideš s tým a tým, a ako som si ho nakoniec užila. Hoci ... mohlo byť prázdnejšie aby sme si užili nezodpovednosť ako kedysi/za dávnych čias (nepáči sa mi takáto formulácia). Svoju nezodpovednosť by som mohla prirovnať k sodíku. Keď sa vloží do vody ... pamätáš si tú krásnu reakciu, že? Aj ja som za určitých podmienok Hanna s červenými šatami (dnes sa o nich už tak romanticky nevyjadruješ). 
Mala by som svoj Liebesbrief pomaly ukončiť, skôr ako sa naše jašadlo zobudí a ja budem musieť ísť prevliekať periny, lebo jašavko využil súkromie na vykakanie sa do gatí. A to by sa už žiadna romantika do listu nedostala. Zbohom môj (uáááá sa ozvalo z izby, pokračovanie o minútku) najmilší ostrovan, s láskou zostávaj,

Vaša oddaná služobníčka Hanna (ako by sa podpísala stará mama tety Chatty - treba si prečítať Annu).

                            

Ako sa skáče z bruška von

Mamina má najskôr krásne ploché bruško, bruško rastie, rastie, stáva sa z neho chutnučké malé bruško, ešte stále rastie a rastie, stáva sa z neho pekne guľaté bruško, ktoré ešte stále rastie a rastie, narastie na poriadne bruško, ktoré samozrejme ešte stále rastie až vyrastie na veľkosť brušiska. Vtedy nastal správny čas na to aby sa obyvateľ bruška - brušiska rozlúčil s pohodlným životom a prišiel k nám, do sveta plného trápenia ako je obliekanie, papanie, uspávanie, nosenie, respektíve nenosenie, pokusy nenosiť ale voziť v kočíku a nedajbože - prebaľovanie. 
Ráchelka, teda spolu s maminkou, sa rozhodla, že ona sa nechce narodiť v nemocnici (čo je chorá?!) kde všetky bábätká plačú a kričia a zvláštni bieli ľudia dirigujú maminky, ale sa chce narodiť doma. Maminka sa dohodla s tatinkom, zohnala pôrodnú asistentku, pripravila balíček k narodeniu Ráchelky, upratala byt, vyleštila kuchyňu (asi tušila, že si na to už dĺĺĺho nenájde čas), upiekla zeleninovú štrúdlu a pomyslela si, že tak teraz sa už ozaj môže bábo narodiť. 
A ozaj, bábätko si to pomyslelo tiež, pretože hneď na druhý deň sa krásne narodilo. Maminku ani veľmi nepotrápilo, pritúlilo sa jej na bruško, pomojkalo sa s maminkou aj s tatinkom, tatinko spočítal prstíky a keď sa už konečne malo obliecť, nastal problém - naša slečna sa do pripravených vecičiek nezmestila. Nič to, tatinko našiel väčšie dupačky a potom naše bábätko zaspinkalo. Maminke sa spinkať nechcelo, nevedela sa na Ráchelku vynadívať. Veď ona je taká krásna, tak krásne spinká a tie vlásky, ručičky, prstíky, líčka, krásne guľaté líčka. 
Vzduch voňal tajomnom, neskutočnom, bola to krásna posvätná atmosféra, na ktorú veľmi rada spomínam. Napríklad aj teraz, keď ten náš ročný zázrak vylizuje obal od tvarohu.

Je to malé, je to krásne, čo je to?

Je to cucinka, malinká, ťuťa, alebo zmysluplnejšie - Ráchelka. Narodila sa 22. marca, v deň kedy nám rozkvitla čerešňa pred oknom. Odvtedy usilovne skúma a spoznáva svet do ktorého sa dostala. 

Najradšej v ňom má maminku, tatinka a hneď po nich Bambuľku, havinkov, mliečko, salámik, klobásku, slaninku a mäsko obecne (matky všetkých krajín, neukameňujte ma) a uhm ... občas sa dostane na milosť aj mrkvička uvarená v mäskovej polievke. 
Práve teraz sladko spinká poriadne zababušená v perine, pretože keby sme sa pozreli pod ňu, uvideli by sme, že je úplne holá - zaspinkala neočakávane. Nie, nie, nebojím sa, že by sa mohla počurkať, ona je už veľké dievčatko (za 3 dni ročné) ktoré je približne od pol roka v byte (a niekedy aj na prechádzke) bez plienočky. Holá je z toho dôvodu, že pri raňajkách sa učila zatvárať fľašu medu, čo sa nezaobišlo bez drobného zalepenia sa. Mama usúdila, že najjednoduchší spôsob očisty bude celú Ráchelku šupnúť do vane a zároveň (na využitie príležitosti) sa pri Ráchelke okúpala aj mama. Jediným problémom je, že z istých dôvodov celá kúpeľňa pláva pod vodou. Ráchelka si totižto zmyslela, že sa chce naučiť sprchovať sa. 

Ach jaj, alebo treba v tom spraviť poriadok

Jeden príspevok je o roadtripe a hneď v ďalšom sa spomína nejaká malinká. Ako si to vysvetliť??? 
Pekne po poriadku. 
Zatúlaná Hanna sa konečne dočkala dňa, na ktorý už pár rokov netrpezlivo čakala. Na ten deň si naplánovala spoločnú cestu so Zatúlaným Vikom v najkrajšom autíčku, ktoré kedy svet videl (Viko by si v tomto okamihu povzdychol a povedal: "Áno, áno, viem. Tvoja Toyotka..."). Cesta bola pekná, jemne romantická, riadne kľukatá, s odbočkami a prestávkami. Ten deň si budem pamätať do konca života. Dostala som totižto tri darčeky - dva okamžite a na jeden som si ešte trištvrte roka musela počkať, kým som si ho mohla "prevziať". Ale verte mi, posledný darček bol najkrajší. 

Teraz by som sa rada vrátila k roadtripu spomínanému v úvode článku. 
Bohužiaľ, poriadne som upustila od mojich snov a fantázií, ale aj tak stál za to. Navštívili sme kraj cestovateľov a veľkých dobrodruhov - Česko. Vyrazili sme z Bratislavy, nášho aktuálneho útočiska, cez Rakúsko a prvý cieľ na ceste bol Český Krumlov - idylické mestečko, ktoré obteká rieka Vltava. Bolo založené v trinástom storočí a jeho historické centrum sa skladá zo starých farebných domčekov, ulice sú vydláždené mačacími hlavami, sem tam je niekde zašitý malý obchodík a celú scenériu dopĺňa majestátny zámok ktorý by sa nemusel hanbiť pohostiť ani Ľudovíta XIV. s jeho vyberaným vkusom. Okolo zámku sú krásne záhrady, ktoré sú s ním prepojené dychberúcim niekoľkopodlažným oblúkovitým mostom. Celé mesto je krásne a nesmierne romantické, má len jednu chybu - nezdá sa, ale je strašne kopcovité.







Druhým a posledným mestom v ktorom sme spali boli Karlove Vary. Honosné, nádherné, pyšné mesto. Známe je predovšetkým termálnymi prameňmi, kúpeľmi a filmovým festivalom. Ubytovaní sme boli v starom obrovskom dome, ktorý momentálne slúži ako hotel (nie veľmi využívaný), avšak, jasne som v ňom cítila prítomnosť minulosti, kedy ho obývali urodzené rodiny, ľudia oblečený v brokáte, zamate a hodvábe, usporiadavali plesy a večierky, hmm, tam mala fantázia rozlet. Úplne som sa cítila ako dáma oblečená v rokokových šatách s honosným účesom pripravená vyraziť do spoločnosti. Avšak odbila polnoc (v preklade - nastalo ráno) a my sme sa po veľmi príjemných raňajkách pobrali domov. Cesta bola síce dlhá, ale my sme si ju vedeli skrášliť, napríklad aj prestávkou na veľkej krásne zelenej lúke, kde sme si dali obed na deke v tráve. 



Vtedy mal už môj tretí darček okolo devätnásť týždňov bruškového veku. 
A ako to bolo s darčekom, takzvaným bruškáčikom, ďalej, vám napíšem až nabudúce. 





Snáď mi čitatelia odpustia nesprávne používanie úvodzoviek, len som na Vikovej klávesnici nenašla dolné úvodzovky.