Minule som si v časopise (madam eva) prečítala veľmi peknú myšlienku (parafrázujem): Ak uvažujete o tom, či by nebolo najlepšie opustiť partnera s ktorým žijete, odpovedzte si na otázku o kľúčoch vo dverách. Čo cítite, keď začujete partnera odomykať dvere? Ak sa aspoň na chvíľku potešíte, tak má zmysel naďalej bojovať (mieruplne) o spoločný život.
Rozmýšľala som. Sú večery, kedy túžobne očakávam kľúče vo dverách a za dverami manžela ako synomymum vyslobodenia od detí, kedy už nevládzem ani odpovedať na otázky staršej dcérky a zdá sa mi, že mladšia má zrazu aspoň sto kíl. Vtedy je každá minúta nekonečná a čím je ich viac, túžobné očakávanie sa mení na hnev, spočiatku mierny, ale s každým plačom alebo detskou otázkou, požiadavkou narastá ako oheň na vyprahlom vresovisku. Keď sa konečne dvere otvoria, musím dať patrične najavo, že som naštvaná, aj, keď mi na to už energia nezostáva, rýchlo sa zbaviť detí, aj, keď nechcú a celý večer je už nijaký. Odpadnem s uspávaním prvého dieťaťa a je mi ľúto, že sme nemali ani chvíľku na láskyplné objatie.
Ideálny prípad je, keď sa dvere otvoria nečakane, všetci máme dobrú náladu a ku dverám utekáme s nadšeným TATÁÁÁ.
Potom sú okamihy, kedy mám rozpozeraný super film na odreagovanie (tzv. mozgovymývací), napríklad Smrtonosná pasca alebo Denník Bridgit Jonesovej, čo viem, že by bolo okomentované pozdvihnutým obočím, povzdychom a pohladkaním po hlave, ktoré neverbálne hovorí jasnou rečou - Dobre buc, mám ťa rád aj, keď si mi trochu ohlúpla. Predstavte si tú situáciu: Deti spia, vy si konečne sadnete na zadok, nohy vám brnia od toho, koľko ste stáli a nosili váhu navyše, ale je to príjemný pocit. V prípadoch absolútnej blaženosti máte pri sebe aj niečo na jedenie alebo maškrtenie. Ááách. Usmievate sa na monitor, zasvieti, ťuk-ťuk na ikonku, pohodlne sa opriete, film začína, popíjate pivko a práve v tom najlepšom, najhlúpejšom okamihu sa vo dverách, nečakane, objavia kľúče. A čo teraz? Vypnúť film? Veď ste tak dúfali, že si ho konečne pozriete na jedenkrát. Dopozerať ho, pričom manžel sedí vedľa na sedačke a pozerá do mobilu? Cítim výčitky svedomia, veď nie je to rúhanie, keď zvážime fakt, že spolu, bez detí sme tak ... hm ani neviem ako často? Ako sa rozhodnúť? Presne v týchto okamihoch sa neteším zo zvuku otvárania dverí. Našťastie sa objavuje tak raz za uhorský rok.
Ešte pred tým, ako som si prečítala hore uvedenú a rozvedenú myšlienku som mala vlastný spôsob analýzy. Keď som už ozaj nevedela, čo s ním, tým mojim zákonitým manželom robiť, či ho pobaliť do auta a vymknúť, zbiť, alebo popusinkovať a zabudnúť, spýtala som sa sama seba, v duchu, prečo som s ním. A ak bola odpoveď (zatiaľ bola vždy), PRETOŽE HO ĽÚBIM!!! Tak som vedela, že to zmysel má.
Mimochodom, "Pretože ťa ľúbim" je názov knižky pre dospievajúce dievčatá. Je krásna. klik
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára