Nepomenovaný príspevok, možno zamyslenie?

Dlho dlho nič a zrazu ďalší a ďalší príspevok. Ide len o to, že Hanna zistila, že sa veľmi zmenila. Zmenila (zdá sa) svoju nezodpovednú podstatu na zodpovednú. Zrazu je ustráchaná, možno nudná, dokelu dospelácka. Vzdáva sa snívania.
Ako si čítala dávne príspevky na zatúlanom ostrove, začala jej chýbať nezodpovednosť, ale vie, že teraz taká nemôže byť. Má byť najlepšou maminkou, lebo malinká si ju zaslúži.
Keď už ide o to, tak by vlastne najradšej nikam neišla. Bojí sa. Ako to malinká zvládne, kde bude spinkať, ako prežije dlhú cestu, či nedostane úpal ... v tomto prípade je trojbodka opodstatnená.
Som jednoducho mama. Už to chápem. Pochopila som, prečo sa rodičia báli, boja keď im nezdvíham. Napríklad aj včera, keď si mi volal, nezdvihla som a následne si nezdvíhal ty, sa mi roztočili kolieska obáv v mozgu a uvažovala som, či sa malej niečo nestalo, kým si volal, čo ak vypadla z kočíka, čo ak ju zrazilo auto, ktoré vyšlo na chodník alebo z podzemnej garáže. Je to strašné a s týmto mám žiť už celý život.
A na druhej strane každý deň prináša horu radostí. Malinkej úsmev, prekoprcnutie, vymýšľanie, keď som spokojná s tým ako vyzerám, keď sa môžem hrdo, s úsmevom promenádovať po meste, bohužiaľ aj sladkosti sú radosť, internet, seriály, keď malinká zaspinká, keď sa zobudí po dlhom spánku, keď ma Viko prekvapí a príde skôr domov, keď máme s Vikom spoločnú chvíľku, keď, keď, keď. Radostí je veľmi veľa, niekedy mám pocit, že si ich ani nezaslúžim toľko, veď ja by som už ani nemohla byť šťastnejšia, veď mi nič nechýba. Len dennodenné drobné nespokojnosti, mala by som si častejšie uvedomovať, že sú to len maličkosti.
Neviem, čo mal tento článok povedať. Nehovorí nič a zároveň ukazuje úsek môjho nového, zmeneného bytia. Malinký čertík sa budí.